Ja a hviezdy

Autor: jakub Krahenbil | 14.4.2016 o 15:59 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  46x

 

Odbila polnoc. Hviezdy, rozsypané po nebi, tvorili obraz, na ktorý som sa dokázal dívať noc čo noc. Sledoval som ich pozorne, bez zažmúrenia oka. Každý objekt a každé súhvezdie.

Chcel by som vedieť, čo si myslíte...

Nočnú oblohu som mal zo všetkého najradšej. Predovšetkým pre jej úprimnosť. Hviezdy ma vždy vypočuli a neprezradili jediné tajomstvo. Hviezdy sú najlepší priateľ, akého si človek môže priať.

Dáva vám to zmysel?

S ľuďmi som mal, na druhú stranu, len samé problémy. Žil som život plný falošných priateľov s ich prázdnymi rečami a sebeckými činmi. Akonáhle som si s niekým vytvoril vzťah, nasledovalo sklamanie. Najlepší priateľ, dlhoročná priateľka, najbližšia rodina – všetci na ktorých mi záležalo, mi rad radom dokazovali ako sa ľuďom nedá veriť. Najhoršie na tom bolo to, že som za všetko vinil seba. Snažil som sa im vyhovieť, chcel som aby ma mali radi...

Nával smutných spomienok vyústil v pramienok slzy stekajúcej po líci až k ústam. Odvrátenou stranou dlane som pretrel slanú vodu z tváre a so zrakom upretým k nebu smutne povzdychol.

Povedal som si, že už plakať nebudem.

Na oblohe padla hviezda.

Práve kvôli toľkým sklamaniam som sa začal vyhýbať ľuďom. Začal som tráviť svoj voľný čas osamote.

Keď budem sám, nikto mi už neublíži.

Zvolil som si nevhodný spôsob ako sa vám predstaviť. Začnem teda od začiatku.

Rodičia mi darovali meno Nelson, ale doma ma zvykli volať Nel.

Zhodou okolností som sa narodil v ten istý deň ako sa bojovník za ľudské práva Nelson Mandela stal prezidentom Južnej Afriky.

Meno som však dostal po svojom starom otcovi, Nelsonovi Williamovi, vojenskom veteránovi, ktorého som obdivoval už od mladého veku. Ako jeden z piatich synov murára videl v živote len jediný ciel - cestovať. Bohužiaľ, pre jeho chudobný pôvod nemal veľa možností ako si naplniť svoje sny. Po dovŕšení dospelosti, hnaný túžbou po dobrodružstve, sa zapísal do armády.

Odvážny človek.

Po skončení krvilačnej vojny sa odmietol vrátiť domov, aby mohol pokračovať v spoznávaní zeme, na ktorej bojoval a kvôli ktorej bol ochotný položiť svoj život. Neutíchajúca zvedavosť a hlboké nadšenie zo všetkého nového ho hnali z jedného miesta na druhé, kde získaval zážitky, spoznával zaujímavých ľudí a tak pomaly vznikali príbehy, ktorými o dekády neskôr bavil svoje vnúčatá. Mesiace putoval kam ho vietor zavanul, až pokým nezablúdil do malebného Československa. Drobná krajina, uložená v srdci Európy, ho ihneď uchvátila pre jej veselé zvyky, krásne ženy ale hlavne pre svetovo vyhlásené pivo. Spokojnosť, ktorú pociťoval na tomto mieste, ho donútila si predĺžiť pobyt v krajine. Počas jedného neskorého večera spoznal v hostinci mladú sympatickú slečnu. Na prvý pohľad opitý turista dievčinu ničím neokúzlil. Pokorený odmietnutím sa vydal na prechádzku lesom, nájsť stratenú odvahu. Jeho návratom sa začal môj najobľúbenejší príbeh – boj o moju starú mamu...

 

 

O desiatky rokov neskôr.

Žil som s rodičmi v malom dome na východe Slovenska. Žiadne mesto veľké ako Londýn či New York. Práveže naopak. Ja som žil vo svojej skromnej dedinke rád. Z jednej strany mesta objímalo široké koryto rieky, s tou najpriezračnejšou vodou široko ďaleko a na druhej strane sa tiahli lesmi pokryté kopce. Matka príroda sa na území nášho mestečka vybláznila do sýtosti. Nádherné lúky a vrchy, aké človek z veľkomesta neuvidí nikdy. Miloval som svoje mesto pre jeho neobyčajnú náturu. Ako som už spomenul predtým, s ľuďmi som to mal oveľa ťažšie.

Aspoň že mám svoje hviezdy.

Ako malý chlapec som zle odbočil počas jednej z dobrovoľných školských túr a než som si stihol uvedomiť, že idem nesprávnym smerom, natrafil som na malú čistinku ukrytú hlboko v lese. Zaplavená slnečnými lúčmi mi pripadala v porovnaní s tmavým lesom ako skutočný kúsok neba na zemi. Od slnka vyhriata tráva ma presvedčila si na ňu na ľahnúť a aspoň na krátky čas sa oprostiť od starostí reálneho sveta. Stal som sa prvým objaviteľom tohto zázračného pokladu.

Konečne som našiel svoje posvätné miesto.

Od toho šťastného momentu som na čistinku chodieval takmer každý deň. Ľúbil som si tam ľahnúť, podriemkavať po vyčerpávajúcom dni v škole a k večeru sledovať západ slnka. Koľko razy som tam ostal až do noci. Miloval som ten čas, keď sa mesto chystalo spať a hviezdy začínali kvitnúť v mesačnom svite. Mal som pocit, že existujú iba hviezdy a ja. Mohol som sa im vyrozprávať, keď ma nikto iný nechcel počúvať. Často som im rozprával o svojich snoch, o plánoch do budúcna, ale aj o veciach, ktoré ma dlhšie trápili.

Dnes v noci som ležal na svojom obľúbenom pľace zaborený v tráve a obdivoval nočnú oblohu. Na nebi nebolo jediného mráčika. Vzduch bol príjemne teplý, a krajinou sa tiahla vôňa orgovánu. Jar bola na vzostupe, no ako vždy som mal hlavu plnú myšlienok.

Dnes som bol výnimočne ticho. Dnes v noci boli na rade hviezdy aby prehovorili.

Vedel som, že ma počúvajú. Vedel som, že mi majú čo povedať a vedel som, že ako správny priateľ ich musím vypočuť.

Neboj, všetko bude v poriadku.

Pošepkala mi do ucha sladučkým tónom. Ihneď som si ju všimol. Jej hlas sa mi vlial do uší ako med. Svietila jasnejšie než všetky ostatné. Vystúpila z radu hviezd aby ma povzbudila.

Ďakujem. 

V žalúdku som zacítil jemné chvenie. Po dlhej dobe ma niekto oslovil a ja som nedokázal zo seba dostať viac, než len poďakovanie.

Myslíš si, že ľudia a hviezdy môžu byť skutoční priatelia?

Opýtala sa znova jej lahodným hláskom.

Áno!

Vyletelo zo mňa bez rozmyslu.

Pre mňa sú hviezdy jediní skutoční priatelia.

Vedel som, že nemá cenu sa na niečo hrať. Rozhodol som sa byť úprimný, aj keď to znamená ukázať aký osamelý podivín v skutočnosti som.

Ty si veľmi zvláštny človek.

Počul som už veľa urážok, ale táto jediná mi zalichotila.

A ty si veľmi zvláštna hviezda.

Oplatil som jej kompliment.

Ďakujem.

Jej odpoveď mi vyčarila úsmev na tvári. Nemohol som si pomôcť. Mal som pocit, že sme na rovnakej vlne. Bol som presvedčený, že si budeme rozumieť. Hľadel som na jej krásu v diale a rozmýšľal nad tým, či sa mi to celé iba nesníva. Bál som sa štipnúť do ruky, nechcel som sa zobudiť. Ešte nie.

Často sa prihováraš neznámym ľuďom?

Ty nie si neznámy.

Nie som?

Počúvam ťa už zopár rokov. Pripomínaš mi starého známeho.

Poznám ho?

Bol som vážne zvedavý a plný nadšenia. Nechcel som tlačiť na pílu, zahltiť ju otázkami, vedel som, že to môže hviezdu odradiť od rozhovoru so mnou, ale nezdalo sa, že by jej to vadilo.

Približne pred päťdesiatimi rokmi, sa ma istý cestovateľ pýtal na radu ohľadom mladej ženy. Bol to prvý človek, ktorý ma dokázal vypočuť. Ležal na tom istom mieste ako ty, akoby si mu z oka vypadol.

Mal som pocit, že na niečo naráža. Až jej posledné slová zapôsobili na moju unavenú myseľ. Ostal som v nemom úžase. Zdalo sa, že si moju reakciu všimla aj hviezda.

Prišiel si na to veľmi rýchlo.

Znamená to, že...

...ja som neobjavil túto čistinku.

Viete ako sa smejú hviezdy? Ako keď spievajú vtáci. Ludwig van Beethoven už musel počuť jej čarovný smiech, pretože hudba, ktorú zložil, sa mu veľmi podobá. Nevedel som prečo sa smeje, ale jej smiech bol taký nákazlivý, že som naňho ihneď nadviazal svojím nemotorným chichotom.

Ty si vážne zvláštny človek.

Opäť ma zasiahol ten jej sladučký tón. Pomaly som zabúdal na to, že sa bavím s hviezdou a nie s ľudskou bytosťou. Potreboval som ju počúvať ešte chvíľu.

Vždy som sa ti chcela zdôveriť.

Pokračovala šepotom, akoby vycítila moje prianie. Podoprel som si hlavu rukami a s nastraženými ušami som čakal, čo mi hviezda povie.

Od kedy si sa ku mne začal prihovárať,

chcela som ťa objať a povedať „všetko bude dobré!“.

Bolelo ma sledovať ako trpíš.

Čím dlhšie som ťa počúvala, tým viac ma to k tebe tiahlo.

Chcela som byť tvojím priateľom, ale nemohla som.

A to ma bolelo ešte viac.

Vážne si myslíš, že ľudia a hviezdy môžu byť skutoční priatelia?!

Jej slová ma zasiahli presne do oblasti s názvom emócie. Takže predsa len som mal v živote skutočného priateľa a nebol to len platonický vzťah s oblohou. Bola to táto jediná hviezda, ktorá ma celý čas počúvala a aj keď o mne vedela všetko, chcela sa so mnou priateliť. Prvý krát v živote ma naplnil pocit, že viem presne, čo mám povedať.

Ďakujem ti, že si sa mi zdôverila. Už sa nemusíš pre mňa trápiť. Viem, že si tu pre mňa a to je viac než pekné slovko, či chvíľkové objatie.

A pamätaj, práve sa jeden zvláštny človek a jedna zvláštna hviezda stali skutočnými priateľmi.

Zobudil som sa do slnkom zaliatej izby. Spoza okna bolo počuť výkriky malých detí, ktoré sa hrali na ulici. Z prízemia sa tiahla vôňa čerstvo opečenej slaniny. Pretrel som si opuchnuté oči aby som videl lepšie na budík.

Nedeľa 9:25.

Nasledovalo zívnutie. Ako správny mačací muž som sa ponaťahoval po celej matraci. Ešte sa mi nechcelo vstávať z postele, tak som sa len pretočil na chrbát. S pohľadom upretým do stropu som premýšľal nad tým, čo sa stalo včera v noci.

Premýšľal som nad tým pri raňajkách, pri hraní videohier, pri obede a dokonca aj večer pri ceste vlakom. Sedel som pri okienku, čelom opretým o sklo a sledoval vychádzajúce hviezdy. Mal som namierené za starým otcom do susedného mesta ale jediné, na čo som sa mohol sústrediť, bola nočná obloha.

„Čo robíš?“ Ozval sa akýsi neznámy ženský hlas spoza mňa. Ani som sa neunúval otočiť na dotyčnú osobu. Celý čas som len hľadel na nebo, či náhodou nezazriem, veď vy viete koho.

„Hľadám priateľa.“ Odvetil som stručne. Nemal som najmenšiu chuť sa baviť s ďalšou ľudskou bytosťou a už tobôž nie s vtieravou osobou za mnou. Ani by som jej nemal čo povedať. Čakala ma ešte dlhá cesta a tak som dúfal, že ju prežijem v pokoji. Možno s trochou šťastia objavím hviezdu zo včera.

„Myslíš si, že ľudia a hviezdy môžu byť priatelia?“

Nemohol som veriť vlastným ušiam. Naozaj sa ma opýtala túto otázku? Chvíľu som ostal zaskočený, no potom mi došlo, že to bude len náhoda. Pomaly som sa otočil, aby som našiel za sebou sedieť mladé vysmiate dievča so zlatými vlasmi. Jej svetlomodré oči odrážali svetlo lámp v kupé ako odráža oceán slnečné lúče.

„A-áno, ja a hviezdy sme priatelia.“

Musel som vynaložiť kopec úsilia aby som zo seba dostal tie slová. Zacítil som chvenie v žalúdku ako sa na mňa dievča usmialo.

„Ty si veľmi zvláštny človek...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?