Boh neodpúšťa

Autor: jakub Krahenbil | 6.1.2017 o 12:15 | (upravené 13.1.2017 o 17:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

 

Pamätám si ten deň, tak dokonalo, akoby to bolo včera. Ja som stál uprostred izby a on ležal nehybne na posteli. Pozeral sa priamo na mňa. Pamätám si na jeho smutné sivé oči a nato ako mi prenikali do duše. Cítil som z nich trápenie a zároveň takú múdrosť, akú človek nadobudne len bolestivými skúsenosťami. Starý muž bol unavený, ťažko dýchal. Nemusel som nič vravieť, jeho oči prezrádzali, že mi rozumie aj bez slov. Dokázal som sa naňho dívať len do chvíle, pokiaľ tichým šeptom neprehovoril.

„Odpusť mi to.“

Tri krátke jednoduché slová. Ako hlboko ma zasiahli tri obyčajné slová.

Pamätám si ten deň perfektne. Zamknutý v izbe, izolovaný od celého sveta, som sedel a plakal. Vyplakal som hektolitre sĺz. Nie som na to hrdý. Od toho dňa som sa veľmi zmenil. Dnes už neplačem. Nie preto lebo sa za to hanbím, ale preto lebo som sa dokázal vyrovnať so životom. Tak ako aj starý muž, aj ja som prežil ťažké chvíle, vďaka ktorým som sa priučil dvom základným faktom. Prvý fakt – boh je milostivý a druhý – boh neodpúšťa. Sprvu si poviete, že sa spomenuté dve tvrdenia navzájom vylučujú, no v mojom prípade dávajú perfektný zmysel.

Boh je milostivý

V poslednom ročníku základnej školy som nebol žiaden svätec, to si priznám. Viac ako učenie ma lákali ženy a miesto dobrých známok som mával večne problémy so zákonom. Aby ste si utvorili čo najpresnejší obraz o mne ako o študentovi, musíte pochopiť, že škola v mojom svete nehrala ani tú najmenšiu úlohu. Raz v marci, alebo skôr v apríli, už neviem v ktorom mesiaci presne (v tom období som bol mimo – s kamarátmi sme skúšali účinky vdychovania technického benzínu), sa stalo niečo, čo ma vytrhlo zo zabehnutých koľají bezcieľneho putovania životom. Do paneláku sa nám nasťahovali noví susedia. Sympatický kresťansky založený pár nebol ten energický úder do alkoholom a drogami ochabnutého srdca, to nie. Ten bohom zoslaný anjel, bola ich dcéra. Viem, čo si práve teraz myslíte. Mladý hlúpy chlapec sa zamiloval do slušného dievčaťa. Chlapec sa napravil. Všetci žili šťastne až do smrti. V podstate áno, zamiloval som sa a jeden z nás žil šťastne až do smrti, ale až také jednoznačné to nebolo.

Prvých pár týždňov som dievča stretával len na ceste do školy (zrazu sa moja školská dochádzka výrazne zlepšila). S presnosťou švajčiarskych hodiniek vychádzala 7:30 z vchodu a kým sme prešli k škole, mal so možnosť stráviť s ňou magických 15 minút osamote. Sem tam sme prehodili nejaké slovíčko, ale zakaždým, keď som uvidel ten nádherný úsmev a tie prekrásne orieškové oči, vedel som, že ju milujem.

Po mesiaci neustáleho fingovania „náhodných“ stretnutí som nabral dostatok odvahy, aby som dievča z mojich snov zavolal na skutočnú schôdzku. Bol som nervózny, ale niečo mi našepkávalo, že súhlasí. Samozrejme, že odmietla. Čo som čakal? Viete si predstaviť, aby nádherná, múdra, vtipná a pritom zásadová baba ako ona, išla na rande s primitívnym delikventom? Teraz už ani ja. Keď sa na to pozerám spätne, uvedomujem si, že som mal väčšiu guráž ako teraz, za čo sa istým spôsobom obdivujem, keďže ma potupné „nie“ neodradilo, ba priam ešte naštartovalo tým správnym smerom. Ani intenzívne užívanie marihuany v tom čase nezabilo tu štipku príčetnosti, vďaka ktorej som si uvedomoval, že sa musím zmeniť, ak chcem pomýšľať na úspech. Sám neviem, kde som nabral toľko vnútornej sily. Zo dňa na deň som zanechal všetko svinstvo, ktorým som kŕmil moje rozvíjajúce sa pubertálne telo a stopol kontakt s ľuďmi, ktorí pokračovali v deštruktívnom spôsobe života. Netrvalo dlho a napravil som si vzťah k školskému inštitútu. Po vyučovaní som si doma poctivo písal úlohy a pár hodín denne som venoval príprave na štúdium. Keď mi ostal čas, šiel som si zabehať. Chcel som jej ukázať, že sa za mňa nemusí hanbiť. Na konci školského roku, som dostal vyznamenanie za prospech. Ešte v ten istý deň dievča zomrelo.

Boh neodpúšťa

Mladý človek plný lásky, dokáže zniesť toľko bolesti, koľko existuje, pokiaľ si dokáže v srdci tu lásku udržať. Ja som tú najväčšiu bolesť zažil v posledný deň základnej školy v roku 1980, v momente keď tragicky zahynulo jedno mladé dievča s tými najkrajšími orieškovo-hnedými očami. Budem k vám úprimný. Mal som sto chutí si požičať strýkovu zbraň, prísť do cely predbežného zadržania za tým skurveným buzerantom, ktorý sa tváril ako najsvätejší človek na svete a pritom mlátieval svoju dcéru až ju napokon dobil k smrti. Mal som chuť podísť k tomu skurvysynovi, napchať mú hlaveň z koltu rovno do krku a spôsobiť mu toľko bolesti, koľko som zažíval ja. Ten parchant mi ukradol môjho anjela. Našťastie môj strýko doma nemal žiadnu zbraň a že mi ostalo v srdci toľko lásky, aby som svoj planúci hnev udržal na uzde. Nebudem klamať, všetko čo sa stalo, na mne zanechalo stopy. Po mojich zdevastovaných lícach pretieklo veľmi veľa sĺz, kým som sa dostal naspäť do normálneho režimu. Už som sa nikdy nevrátil k drogám, ani povaľačskému spôsobu života. Boh bol milostivý v tom, že mi zoslal anjela, ktorý ma priviedol na správnu cestu. Toto všetko je pravda.

Zlepšený prospech v poslednom ročníku ma akoby zázrakom dostal na výberové gymnázium do susedného mesta. Už som nedokázal bývať v tom istom dome, v ktorom sa stal „veľký smútok“. Na gymnáziu som zistil, že som celkom šikovný v otázkach zdravotnej vedy. O štyri roky neskôr ma prijali na medicínu a o ďalších desať som praxoval v jednej z najprestížnejších nemocníc v krajine. Všetko mi vychádzalo tak ako malo a ja som za celý ten čas ani raz nezapochyboval, že za to môže ona.

Pamätám si ten deň tak jasne. Stále si ho premietam v mysli.

Ráno som začal každodennou rutinou v nemocnici – vizita pacientov. Prechádzal som po izbách a kontroloval stav pacientov ale tentokrát, práve v tento osudný deň, som narazil na jedného muža. Ležal na onkologickom oddelení pre pacientov postihnutých rakovinou. Nebol to vážny prípad, kľudne mohol dožiť svoj život v pohodlí. Nebolo na ňom nič špeciálne.

Večer som stál v jeho izbe a díval sa do jeho sivých smutných očí. V miestnosti vládlo hrobové ticho. Ruky sa mi triasli, ako nikdy v živote. Nebol som si istý čo urobím, až kým som nezachytil tie tri krátke obyčajné slová. V hlave som mal len jedinú myšlienku. Znova som preciťoval bolesť, ktorá ma prenasledovala takmer celý život. Ovládol ma „veľký smútok“. Nahmatal som studený kolt ukrytý pod bielym doktorským plášťom, vrazil som mu ho hlboko do úst a cez zaťaté zuby sa zo mňa vydralo:

„Neodpustím!“ 

Prásk.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Keď sa raz prezident príde spýtať, čo by mali robiť

Spýtala som sa, čo by chcel a on povedal, aby neboli bezdomovci. Prihlásil sa ku Kollárovi do strany, lebo si myslel, že tam sa to podarí.

KOMENTÁRE

Ficov Smer je v opozícii. Únia má novú vládnu koalíciu

V europarlamente sa rozpadla veľká koalícia ľudovcov a socialistov.

EKONOMIKA

Slovenské elektrárne prehrali boj o Gabčíkovo

Ústavný súd odmietol sťažnosť voči rozhodnutiu Najvyššieho súdu.


Už ste čítali?